Rozprávka je pre mňa najzaujímavejšia literárna forma. Ústne alebo literárne formulovaný príbeh nesúci klasické informácie i logicky vystavaný symbolický príbeh. Rozprávka je čarovná v tom, že jej podanie poslucháčovi je s každým rozprávaním iné. Rozprávky, ktoré tu nájdete sú schémou po ktorej sa rozprávač môže vydať a meniť podľa úrovne poslucháča. Každý z nás už nejakú tu rozprávku povedal.. Ja so si začal príbehy a možné témy zapisovať, keď sa mi narodil syn. Každým večerným rozprávaním sa môj repertoár rozširoval. Pravdou je, že nie všetky príbehy mali úspech. Ponúkam vám ich aspoň zopár. Súčasná vedecká obec sa prikláňa k názoru diferencovať jednotlivé prozaické, epické a dramatické žánre pomocou metódy vyhodnotenia zhody použitých konštruktov. Téma interpretovaných príbehov poukazuje na kultúru skupiny v ktorej sa formuje. Reflektuje na lokálne reálie, prostredie, spôsob života, hodnoty, interakcie, vnímanie nadprirodzena, sny a fantáziu, sleduje príbehy postáv. Nechcem tu rozoberať, aké rôzne formy a znaky rozprávka nesie. Túto úlohu rád prenechám vedeckým pracovníkom. Mojím cieľom je umožniť vám nahliadnuť do svojho rozprávkového sveta.
!!!Upozornenie-rozprávky je možné kopírovať iba do ľudskej pamäte, šírenie na verejnosti povolené výhradne ústnou formou!!!
O prvom rozprávkarovi
Kde bolo, tam boto, raz bolo žil jeden panovník. Dobre vládol a ľudia ho mali radi. Vedel múdro rozhodnúť a riešiť spory. Krajina za jeho panovania prosperovala. Po čase sa oženil a mu žena porodila chlapca. Dieťatko však bolo slepé. Inokedy múdry kráľ, rozhodol sa vtedy nerozumne. Vyhlásil, že dieťa sa narodilo mŕtve. Sám svojho syna odniesol do lesa a tam ho nechal osudu. Tým dňom sa prestal rozhodovať múdro a krajina začala upadať..
Dieťa našla medvedica. Vynorila sa z krovia a v papuli držala mŕtve medvieďa. Položila ho na zem a do papule jemne chytila chlapča. Tak sa stalo, že chlapec vyrastal spolu s medveďmi. Bol síce slepý ale dokázal vnímať inými zmyslami. Sluch, čuch, hmat, chuť a zvláštne priestorové vnímanie mal výnimočne citlivé. Naučil sa medvediu reč a čoskoro i reč iných zvierat v lese. Bociany ho naučili ľudskej reči. Počas detstva počúval príbehy, ktoré v lese rozprávali zvieratá. Bolo ich mnoho..
Chlapec dospel a rozhodol sa, že chce poznať svet svojho druhu. Vydal sa na cestu. Prešiel mnoho kopcov, preplavil mnoho riek, kým stretol prvých ľudí. Za nocľah a jedlo sľúbil, že im rozpovie príbeh. Po večeri si celá rodina posadala okolo slepého cudzinca a mlčky počúvala, jeho životný príbeh. Na druhý deň už putovala medzi ľuďmi správa o neznámom rýchlosťou ženských úst. Zdrazu sa s ním chcel každý stretnúť. Pozývali ho k sebe domov a nechali si rozprávať príbehy. Rozprával svoj životný príbeh i príbehy, ktoré počul od zvierat. Takto putoval z domu do domu, z dediny do dedinu až sa dostal do mesta, do kráľovského mesta. Príbeh slepého mladíka, rozprávača, sa doniesol i ku kráľovým ušiam. Po chrbte mu prebehol mráz, keď mu to oznámili. Chcel sa s mladíkom čo najskôr stretnúť, tak dal ho vyhľadať..
Stretol sa s ním pri večeri. Mládenca usadili k stolu oproti kráľovi. Kráľ ho privítal a ponúkol množstvom vybraných pokrmov. Po večeri si k mladíkovi prisadol a nechal si rozprávať jeho príbeh. Kráľ zistil, že toto je jeho syn. So slzami v očiach ho objal a požiadal ho o odpustenie. Nebolo čo odpúšťať. Chlapec mu poďakoval za to, čo pre neho urobil. Boli opäť spolu a to je dôležité. Od toho dňa rozhodoval v kráľovstve spolu so svojím otcom. Dobre vládli a ľudia ich mali radi. Krajina začala opäť prosperovať. Po smrti otca sa stal dobrým kráľom i jeho syn. Cez deň riešil menšie i väčšie spory, hospodáril, chodil po kráľovstve. Po čase sa oženil a mal deti. Každý večer sedával v kráľovskom parku a rozprával príbehy tým, ktorý ich chceli počúvať..
*******************************************************************************************************************************************************************************
O Kameni
Kde bolo, tam bolo, raz bolo. Žil raz jeden Kameň. Bol to jedinečný Kameň. Vedel chodiť, rozprávať, počítať, spievať, hrať na tympany, dokonca lietať. Jedného dňa bol na svojej obvyklej prechádzke. V úzkej uličke stretol Kladivo. Potácalo sa zo strany na stranu a tak mal Kameň čo robiť aby sa mu vyhol. Ako okolo seba prechádzali, začalo Kladivo mlátiť Kameň hlava nehlava. Tĺklo do neho tak dlho, až z Kameňa ostala iba kopa piesku.
Ležal tam dlhé hodiny a nariekal až bol celý premočený. Mal však šťastie, že okolo šiel Dedko. Jeho pozornosti neunikla formovateľná kopa hmoty. Vrátil sa domov pre vedierko a Piesok si odniesol na dvor. Dnes sa s ním hrávajú jeho vnúčatá. Stavajú z neho hrady, tunely a vytláčajú rôzne formy, kreslia do neho obrázky a niekedy si i zalieta. Piesok je spokojný, aký šikovný dokáže byť a koľko radosti tým spôsobí..
*******************************************************************************************************************************************************************************
O tom, ako sa Sova dozvedela všetko
V hustom lese žila Sova, múdra Sova. Poznala odpoveď na všetky otázky. S jednou odpoveďou si však nevedela rady. Neviete si ani predstaviť ako veľmi ju to škrelo. Neustále lietala po lese. Nevedela ani chvíľu obsedieť. Po dlhom pátraní jej prvosienky poradili spýtať sa storočnej Užovky. Sova ju našla pri prameni rieky, ktorá tiekla pod horou, stačilo letieť stále proti prúdu. Užovka jej prisľúbila odpoveď v prípade, ak dokáže, že je odpovede hodná. Musela splniť tri úlohy. Priniesť polnočný kvet, vodu z jazera na vrchole snežnej hory a oko čarodejnice. Sova úspešne splnila všetky úlohy. Polnočný kvet nemal nočný dravec problém nájsť. Svetlo okrúhleho mesiaca donútilo polnočné kvety rozkvitnúť. Druhá úloha už bola ťažšia. Hora sa týčila dovysoka a vrchol schovávali búrkové mraky. I napriek silnému vetru a zlej viditeľnosti sa sova vrátila s fľaštičkou plnou vody z jazera. Ostávala jediná úloha. V okolí čarodejníc bývalo veľa. Jedna z nich mala sklenené oko, ktoré si každé ráno v okne nahrievala na slniečku. Toto bola príležitosť pre Sovu. Uchmatla oko a letela preč čo jej sily stačili. Tak splnila všetky úlohy. Predložila veci storočnej Užovke a tá jej prezradila odpoveď na jej otázku. Sova sa tak spokojná vrátila domov.
*******************************************************************************************************************************************************************************
O hundrajúcom Klementovi z ucha
Kde bolo, tam boto, raz bolo, bolo raz jedno mesto a v tom meste bolo sídlisko a v ňom veďa vysokých panelákov. V jednom z týchto panelákov bol byt a v ňom býval Maťko so svojimi rodičmi. Rodičia viedli Maťka k zodpovednosti a čistote. Každé ráno si Maťko umyl ruky, tvár a vyčistil zuby, večer si rituál zopakoval a k tomu si ešte vyčistil uši.
V lete Maťko odcestoval na prázdniny k svojim starým rodičom. Popri všetkých tých činnostiach a hrách si zabúdal čistiť uši. Z počiatku sa ničnedialo ale po istom čase ako by prestával počuť ba čo viac začalo mu v ušiach hučať. Najskôr jemne ako by mal v uchu muchu ale neskôr sa bzukot zmenil na šuchot a šuchot na hukot. ...
